Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Naprieč Balkánom a odkrývanie starých tradícií – 3.časť

Dátum: 17.02.2023
Autor: Sered Inak
Naprieč Balkánom a odkrývanie starých tradícií – 3.časť

Život na Balkáne je pretkaný rituálmi, obyčajmi a oslavou zdravia a života

Na Balkáne práca nie je len práca a domáci produkt nie je len produkt. Je zvykom, že sa ľudia stretnú s rodinou a priateľmi, spoločne pracujú, pomáhajú si a popri tom sa zabávajú a vtipkujú. Vníma sa to ako príležitosť na oslavu darov života, takže sa samozrejme aj popíja rakia. A tak sme varili „ľutenicu“ :) Jedná sa o jednu z tradičných balkánskych nátierok/omáčok z varenej zeleniny ochutenej koreninami. Názov pochádza zo slova „ľuto“, čo znamená „štipľavé“, keďže v minulosti sa zvykli pridávať štipľavé papričky, no dnes je väčšina ľuteníc neštipľavá. Tak či onak, každá rodina má svoj recept na ľutenicu, takže existuje nespočetné množstvo chutí a kombinácií. Z nejakého dôvodu balkánci šúpu aj papriky aj rajčiny aj baklažány. Okrem toho musia byť papriky a baklažány pečené na ohni, aby dodali ľutenici ten správny vidiecky šmrnc. Keď je všetko opečené, ošúpané a nakrájané, melie sa to na mäsovom mlynčeku. Tu sa prejavila balkánska vynaliezavosť, keď kamoši primontovali elektrický skrutkovač na miesto páčky mlynčeka, aby mletie išlo rýchlejšie. Pol dňa za nami, ale proces pokračuje. Pomletú masu sme varili v obrovských hrncoch niekoľko hodín a neustále miešali. Cieľom je, aby sa odparilo čo najviac vody a zostala hustá omáčka. Tá sa samozrejme okorenila, osolila a pridal sa aj olej. Keď bola masa dostatočne hustá, naplnili sme ju do pohárov a sterilizovali. Určite vyskúšajte, keď budete mať príležitosť, je to lahôdka ako na chlieb, tak do šalátu či varených jedál!

varime_ľutenicu(1)

Veľkým prekvapením pre mňa boli pochúťky pripravené zo zvieracích vnútorností. Na Slovensku sme zvykli jesť tak maximálne pečienky. Ani slovenskú držkovú som neochutnala skôr, ako som ochutnala tú bulharskú („škembe čorba“). A v slovenských obchodoch nie je bežne dostať črevá, pľúca či obličky. Maximálne tak srdcia si ešte pamätám. Bulhari prosím pekne jedia aj bravčové chvostíky a uši. Uši sa opekajú na grile a potom sa servírujú s cesnakom, soľou a octom. Keďže zloženie sú hlavne chrupavky a koža, chrúpe to pod zubami. Osobne to nie je moja „šálka kávy“, ale výborne to vonia aj vyzerá. Chutili mi iba tie časti, ktoré sa spiekli na čips. Ak sa raz odvážite, ochutnajte tento nezvyčajný bravčový čips :)

bravčové_uši

Ešte väčším prekvapením boli pražené slimáky. Viem, že v niektorých krajinách je to gurmánska pochúťka, no nečakala som to v Bulharsku. Pre niektorých jedlo z núdze, pre druhých skutočná hostina. Po daždi na niektorých miestach vyliezajú stovky až tisíce slimákov s ulitami. Keď sme nazbierali 3 plné tašky, nechali sme ich v zakrytých misiach deň „odstáť“, nech sa vyčistia (rozumej vykadia :)). Potom sme ich varili niekoľko hodín vo vode. Následne po vychladnutí sme ich vytiahli z ulity a odstránili „zadočky“. Napokon sme ich zapražili na oleji so soľou a koreninami. Vyzerajú lákavo a tešila som sa na tento exotický zážitok. Nuž ale nie je to nič pre mňa. Odradila ma tá zemitá pachuť, ktorá je vraj vždy prítomná. Počula som, že sa toho dá zbaviť, závisí od spôsobu prípravy. No pre mňa to bolo málo muziky za veľa roboty :p

slimáky(1)

„Ideme na chatu.“ - v Bulharsku znamená, že ideme na túru do hôr a budeme jesť a spať na mieste pre 30-60 ľudí, čo väčšinou znamená, že naša partia zabukuje celú chatu :) Malí aj veľkí, vydatí aj slobodní, v zime či v lete, všetci lezieme spolu hore, počúvajúc hudbu, spievajúc, odpočívajúc a zabávajúc sa. Fotka je zachytená počas výstupu na chatu Ambarica. Tam nás pri dverách privítal biely kôň, ktorý vraj zakaždým takto vyhľadáva spoločnosť :) Vnútri nás čakali dve huňaté mačky a spoza okna bolo občas počuť ovečky, ktoré chovajú majitelia chaty, ako sme sa dozvedeli, na výrobu domácich syrov, ktoré sme samozrejme ochutnali. Chata má 2 poschodia, na každom je jedna spoločná kúpeľňa a niekoľko izieb. V každej izbe je okolo 4-8 postelí a kúri sa pieckou na drevo. Dolu je spoločná miestnosť so stolmi a lavicami a jedným TV. Menu je veľmi krátke ale tradičné a chutné. A čo naviac, majitelia sa veselia spolu s nami do rána.

chata_Ambarica

Ako som už raz spomínala v úvodom článku (10 rozdielov medzi životom na Slovensku a v Bulharsku), Bulhari sú veľmi znalí a hrdí na svoju históriu. Do veľkej miery to bude aj tým, že ich národ je kultúrne oveľa starší, tým pádom aj bohatší a ako samostatný štát existujú približne o 100 rokov dlhšie ako Slovensko. Tomuto veľkému prevratu, kedy sa Bulhari oslobodili od Tureckej nadvlády po takmer 500 rokoch, predchádzalo niekoľko neúspešných povstaní, ktoré pripravili pôdu na úspech neskôr. Jedno z takých bolo Aprílové povstanie a toto je pomník na jeho počesť v meste Panagiurište. V tomto mestečku som strávila zhruba pol roka a mala možnosť vidieť vojenský pochod pri príležitosti 140 výročia od vyhlásenia autonómie. Hoci mestečko je pomerne malé, námestie bolo plné patriotov rôznych vekových kategórií.  V Panagiurišti je niekoľko múzeí, pričom jedno z nich predstavuje domov ženy „Rajna kniagyňa“, ktorá ušila vlajku pre aprílových povstalcov, a tiež má svoj pamätník v tomto mestečku.

Pamätník_Aprilci_Panagiurište

Možno sa niektorí z vás pýtajú: „Dobre, a ako tam vyzerajú Vianoce alebo Veľká noc?“ Áno, aj pravoslávna cirkev oslavuje tieto sviatky, ale tradície sú odlišné od slovenských. 24. december je „budny večer“, teda „bdelý večer“, kedy sa tradične do piecky hodil najväčší kus dreva zvyčajne pňa, tzv. „budnik“, ktorý pomaly horel celú noc a ľudia sa veselili, jedli a pili až pokým dohorel. Ráno sa potom zvyklo „veštiť“ z popola. Dnes už mnoho ľudí nekúri drevom, ale názov aj tradícia ostali. Na budni večer sa na stôl pripraví minimálne 7 chodov (lebo je 7 dní v týždni) alebo 9 chodov (lebo žena nosí dieťa 9 mesiacov) alebo 12 chodov (lebo je 12 mesiacov v roku). Všetky chody sú však pôstne, teda bezmäsité, keďže to je posledný deň pôstu. Tradične sú to ryžové závitky v listoch od kyslej kapusty, domáci chlieb, fazuľová polievka, vývar zo sušeného ovocia, tekvicový koláč, čalamáda z karfiolu, mrkvy a papriky, varené žito, med, orechy. Najstarší člen pri stole trhá chlieb na kúsky a rozdáva od najstaršieho po najmladšieho. Každý hľadá vo svojom kúsku ukrytú mincu, ktorá symbolizuje zdravie a šťastie za najbližší rok. Jedlo a pitie ostáva na stole až do druhého dňa, ako počesť nečakanému hosťovi či duchom zosnulých. Na 25.12. sa dojedá a varí sa jedlo s mäsom. Тento deň sa volá „Koleda“ – teda Vianoce, práve preto, že chodia koledári od domu k domu a spievajú piesne, aby odohnali zlých duchov. Počula som tiež verziu, že v tento deň sa zabíjalo teda kolilo praca, preto sa deň volá Koleda. Kedysi nebol teda ani stromček ani darčeky, to všetko prišlo zo západnej kultúry.

vianočné_tradície

A čo Nový rok? Nový rok sa slávi 31.decembra, no na stole nie sú iba chlebíčky či zájedy, ale rôzne šaláty, polievky, varené klobásy či iné mäsové pochúťky. O polnoci ľudia zvyknú tancovať tanec v kruhu zvaný „choro“. Potom si každý vyberie svoju novoročnú baničku, čo sú malé slané koláčiky so syrom a šťastíčkom teda prianím do Nového roku. Zábavné sú vtipné priania, ktoré si ľudia píšu navzájom. Na nový rok je zvykom že prídu „survakari“, čiže mládenci s korbáčmi z drieňového dreva ozdobeného sušeným ovocím, vlnou a pod. Na Veľkú Noc sa potom už nešibú, hrajú vajcovú vojnu. Ale o tom bližšie možno ešte inokedy. 

novoročné_baničky_s_prianím(1)

Medzi Novým rokom a Veľkou nocou slávia Bulhari ešte jeden sviatok – „Proška“. V tento deň, určitá nedeľa, chodia mladší členovia rodiny ku starším a prosia o odpustenie. Bozkajú ruku gazdinej alebo gazdu v domácnosti a ten im vždy odpovie „Nech ti je odpustené.“ Pre mňa je to unikátny obyčaj, pretože poznám mnoho ľudí, ktorí sa nerozprávajú s niektorými členmi rodiny, lebo sa pohádali alebo niečo podobné. Bulhari sa tiež hádajú, ale našli si spôsob, ako sa znovu zmieriť a dať priestor láske. O odpustenie prosia aj nepohádaní členovia, jednoducho tak vyjadrujú úctu k blížnym. 

Proška(1)

Posledná balkánska zaujímavosť, ktorú by som vám chcela predstaviť, sú „marteničky“. Ide o priadze z červenej a bielej vlny, ktoré si ľudia darujú a viažu na 1. marca na zápästie. Červená symbolizuje krv, život, biela symbolizuje čistotu a šťastie. Obdarovaný nosí marteničku až pokým zbadá prvý kvitnúci strom – vtedy ju zaviaže na konár stromu pre podporu plodnosti a úrody. Alebo pokým zbadá prvého bociana, vtedy marteničku vloží pod kameň, opäť na podporu plodnosti. Tiež sa vyrábajú marteničky v podobe páru (biely muž a červená žena).V niektorých krajoch ich používajú aj na veštenie, v iných ich nosia do kraja marca a niekde ich vešajú na všetky ovocné stromy alebo v centre mesta, ako na fotke. Marteničky šíria zdravie a ochranu.

marteničky

Život na Balkáne je pretkaný rituálmi, obyčajmi a oslavou zdravia a života. Toto miesto má svoje čaro, napriek nerozvinutému hospodárstvu a ekonomike, napriek globálnym vplyvom, Balkánci si stále zachovávajú jednu temperamentnú, uporitú a veselú kultúru. 

 

Lúčim sa s vami po balkánsky: „Buďte živí a zdraví!“

 

Autor: K. Pažitná

Foto: K. Pažitná

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.